Aj jej zubný naprávač vraví, že je v období prudkého rastu a nasadil jej zubný maxilátor. Je to pomerne excentrická kovová konštrukcia s popruhmi okolo hlavy, vyrovnávajúca predkus a pripomínajúca vybavenie modernej mučiarne. Jednoducho prístroj, po akom túži nejeden teenager. Vyťahuje ho preto z nočného stolíka len v noci. Raz ho zabudla ráno na posteli, vlhký a páchnucí ranným dychom, pustil sa doň pes a prelomil ho na dva kúsky. Bolo jej to ľúto, aj plakala. Zložila si malé okuliariky na ktorých jej vtedy chýbalo jedno ramienko a utierala si slzy. Dnes má už nové a silnejšie rámy a vlastne aj sklá.
Jedno októbrové ráno sme boli spolu u očného lekára. Celkom sme si to užívali, rady spolu chodievame hocikam dopoludnia, v čase vyučovania. Dcéra sa už večer, pred zaspaním uisťuje, či pôjdeme a zle skrýva radosť. Z očí jej šľahajú plamene šťastia, jednoduchého a zakázaného. Na druhý deň v čakárni, keď už mala rozkvapkané zreničky a čakala, kým si prestane vidieť čiarky v dlani, spomenula som si, ako som aj ja sedávala so svojou mamou v čakárni, svrbeli ma privreté viečka a hrala som sa, že nevidím. V malom meste ordinoval zlý očný lekár, ktorý mi predpísal čiernu krytku na nesprávne oko. Otec mi ju potom doma nad plynákom ohýbal, ale aj tak som ju nenosila. Na slepú som sa síce hrávala, ale vyzerať som tak nechcela. V očnej optike rokov osemdesiatych veľký výber rámikov nebol. Vybrala som si tie najväčšie, pánske, karamelovej farby. Pána optika sa moja voľba dotkla a odmietol mi ich urobiť skôr ako za tri týždne. Ale okuliare sa aj napriek tomu trvalo zapísali na rodinných fotografiách. Rámik stál osemdesiat a vyzerala som v ňom ako karamelová sova. Niekedy si jednoducho inštinktívne vyberám to, čo pre mňa nie je vhodné. Ako tú bábiku v papiernictve. Predavačka mi ponúkla na výber jednu dlhovlasú, dokonca vybavenú hrebeňom, náhradnými nohavicami a čapicou. V druhej ruke podobnú, ale bez vlasov a doplnkov. Samozrejme, išla so mnou domov. Volala sa Andrejka a vždy sa mi pri nej vybavila jej lepšia dvojníčka. Bralo mi to náladu, nepopieram, ani neviem prečo som tak urobila, ale vybrala by som si ju aj teraz. Vstávala som vtedy skoro ráno. V osemdesiatych nás bolo zrazu tak veľa, že sme sa na základnej niektorí učili poobede. Celé dopoludnia som mala pre seba, bratia boli v škole. Šla som do knižnice, otvárali o deviatej, ešte bola zavretá. Potom do obchodu, po Klokanky alebo Slávia furé a pri jednom balíčku som knihu prečítala. Ešte som nevedela, že cukrík zvyšuje PH v ústach. Vedela som len, že mi ich zvnútra celkom zoderie. Keď ma nebavilo čítať, išla som na klzisko. Mala som korčule od maminej sesternice, zdali sa mi ošúpané a tak som skočila do drogérie, kúpila jedinú farbu na kožu v spreji a hneď som ich zastriekala. Na hnedo. Lístok stál dve koruny, klzisko v Calex city. V telke sa dopoludnia bohviečo nevysielalo. Akurát v utorok reprízy. Slovenské filmy a inscenácie bývali pekne ostré. Slané cukríky, Tichá radosť. Večer mi ich mama nedovolila pozerať a tak som aspoň naladila zvuk v rádiu na VKV a so zatvorenými očami si predstavovala obrazy a tváre.
Dcéra na mňa pozerá a pýta sa, asi už desiaty krát koľko je hodín a potom chytro vyráta, čo všetko už vymeškala. Vtom ju zavolali do ordinácie, vyskúšali jej oči na starej svetelnej tabuli s písmenkami, na nos jej nakladali dioptrie a keď som sa na ňu dívala, hovorila som si, že sa zas toľko nezmenilo. Tečieme ako voda v rieke, stále tou istou krajinou, tá istá rieka. Ostré kamene v rieke ostávajú a trhajú našu hladinu, no tí za nami ich obrúsia a spolu sa vlejeme do tmavomodrého mora. Ale iba chvíľku, maličký okamih sa na krajinu dívame spolu s tými, čo plávajú vedľa nás. Pretože občas sa niekto narodí ale občas niekto umrie. Uvedomila som si, že som tu s dcérou a všetko čo robím, je jej detstvo. Úkryt v sebe, kam sa bude často vracať. Zariaďujem tú malú izbičku, aj keď veľa vecí som neskombinovala úplne najlepšie. Interiérovým dizajnérom sa človek nerodí.
Vyzuje si tenisky s ortopedickými vložkami, zloží okuliare a nasadí si okolo hlavy zubný maxilátor. Všimla som si, že sa jej z neho urobila medzi prednými zubami medzierka. Usmieva sa a snaží sa napriek kovovej konštrukcii špúliť ústa na pusu: -Dobrú noc mami, ľúbim ťa. Z jej dychu cítim mliečnu čokoládu.
